Obsah / Contents
Dielo týkajúce sa problematiky antisemitizmu bolo prvý raz vydané v roku 1945.
I keď základná idea knihy bola hotová už dávnejšie, smutné aktuálne správy nadobudla začiatkom holokaustu.
Príčiny nenávisti voči židom prebral Hermann zo svojho originálneho hľadiska prostredníctvom tzv. "pudu pripútania sa".
Vzhľadom na tento východiskový aspekt možno síce hovoriť o určitej jednostrannosti, ktorá je však rozhodne vykompenzovaná
použitím rozsiahleho materiálu z okruhu sociálnej psychológie a kultúrnej histórie. Hermanova práca je mimoriadne
zaujímavou psychologickou aj historickou zvláštnosťou už aj preto, že je jedinou, ktorá sa dobovo venuje výkladu
antisemitizmu.
Kniha okrem psychológov celkom určite zaujme každého čitateľa, ktorý sa zaujíma
o historické, spoločenské a psychologické príčiny nie len antisemitizmu, ale aj iných problematických
spoločenských javov. Zaručuje intelektuálne vzrušujúce čítanie a rozšírenie obzoru o nové, neobvyklé
horizonty poznania.
Knihou I. Hermanna začíname edíciu, ktorou sa chceme venovať u nás menej známym
psychoanalytikom svetového mena (Hermann, Szondi, Ferenczi).
O
autorovi
Imre Hermann (1889-1984) sa narodil v Budapešti. V roku 1913 získal diplom doktora medicíny.
Na jeho odbornú orientáciu mali veľký vplyv dve významné osobnosti: Sándor Ferenczi (Freudov
spolupracovník a prvý oficiálny profesor psychoanalýzy na svete) a Géza Révesz
(profesor na Katedre psychológie v Budapešti). Pod vplyvom Révésza Hermann aplikoval experimentálny
prístup aj na psychoanalýzu. Psychoanalytické poznanie teda nerozširoval len z pohľadu psychiatra so
psychoanalytickou praxou, ale predovšetkým z pohľadu experimentálnej psychológie.
Jeho psychoanalytická
prax bola navyše poznačená neľahkými osobnými životnými skúsenosťami z rokov I. a II. svetovej vojny
a z rokov revolúcie v Maďarsku (v roku 1944 len o vlas unikol pred nacistami). Od roku 1919 bol nepretržite
členom Medzinárodnej psychoanalytickej spoločnosti, od roku 1922 tajomníkom Maďarského psychoanalytického
spolku, od roku 1936 jej podpredsedom, v rokoch 1945-46 predsedom a neustále, takmer až do smrti vedúcim
psychoanalytického výcviku. Ako vedúca osobnosť maďarskej psychoanalýzy (Budapeštianska škola), bol v
tejto oblasti najplodnejším autorom. Jeho diela - napr. "Psychoanalýza ako metóda"
(1933, 1934, 1963, 1979, 1988) alebo "Praveké pudy človeka" (1943, 1972, 1984) prežívajú v posledných
rokoch vo Francúzsku, v Nemecku aj v Anglicku doslova svoju renesanciu. O nespornom prínose Hermanna
pre psychoanalytickú teóriu aj prax svedčí výrok, ktorý vyriekol samotný Freud:
"Also Hermann ist unser Philosoph."
|
